Pocit z práce

Dokáže nás práca urobiť šťastnými?

Logo partnera

Práca. Nepriznáme si to, ale práca je rovnaký fenomén dnešnej doby ako umelá inteligencia, robotika, globálne otepľovanie alebo internet. Prácu berieme automaticky ako súčasť života, bez ohľadu na to, či ju práve máme alebo nie. Vlastne, čo to slovo pre nás znamená? Dokáže nás práca urobiť šťastnými? Alebo nás práca zaťažuje, vytvára stres a je skôr príťažou na ceste životom? 

Dovolím si tvrdiť, že každý človek na svete rozumie aspoň jednému významu tohto slova a jeho interpretácia je vzácne veľmi podobná. Skúsim i napriek tomu krátke intro. Na úvod si pomôžem synonymickým slovníkom, samozrejme z internetu, veď je rok 2018. Podľa Slovníka slovenského jazyka (1959 – 1968) vydaného Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra sa pod týmto pojmom skrýva:

  1. vynakladanie telesného al. duševného úsilia na niečo, robota

  2. zamestnanie

  3. námaha, namáhanie

  4. vec, na ktorej sa pracuje; výsledok pracovného procesu, výtvor, dielo

  5. súčin sily a dráhy, po ktorej sila premáha odpor.

Nie, toto nie je jazykovedné okienko a nechcem čitateľovi rozšíriť sémantické a lexikologické znalosti slovenského jazyka. Chcem sa zamyslieť nad prvými štyrmi významami tohto slova vo vzťahu k osobnému šťastiu. To piate som zabudol po opustení gymnázia...

Zdanlivé alebo reálne významové odtiene slova práca sa u mňa ako u človeka v zamestnaneckom, teda pracovnoprávnom vzťahu, spájajú do jedného celku a nedajú sa dosť dobre oddeliť. Byť zamestnaný totiž vyžaduje aj vynakladanie úsilia, aj námahu, aj vytvorenie výsledku. Teda, malo by to tak byť, aby práca bola prácou. Poznámka: Existujú jedinci, ktorí sú zamestnaní, ale body 1, 3 a 4 sa u nich nevyskytujú. O nich však táto úvaha nie je.

A tak v pote tváre, obraznom alebo doslovnom, sa už niekoľko rokov snažím, viac alebo menej úspešne, pracovať. Mení sa miesto, čas, zadanie, výsledok, okolie. Mení sa všetko okolo. 1 až 4 však stále zostáva. Ako je potom možné, že sa niekedy cítim z práce úplne „vycucaný“ a inokedy mám pocit, že by som vládal ťahať 24-ky? Čím to je, že občas si večer sadnem a nadšene doma rozprávam o tom, čo všetko sa za deň v práci stalo a aké to bolo, a chcem zo seba vysypať všetky farbisté detaily, a inokedy otvorím dvere bytu a ako zombík sa zvalím na gauč, pričom jedinou záchranou zdravého rozumu je fľaša vína, alebo, ako sa u nás vraví, za jeden? Veď stále riešim a som ovplyvnený všetkými štyrmi aspektmi práce. Tak prečo to spätne vnímam a vyhodnocujem inak? Od čoho to závisí? 

Dlho som si myslel, že vnútorné vnímanie práce je primárne ovplyvnené externým podmienkami. Teda aby ste rozumeli, keď mi bolo z práce ťažko, obviňoval som blbého šéfa, ktorý ma nechápe, menej nadaných kolegov, ktorí nerozumejú tomu, čo a ako sa má urobiť, zlú stoličku z ktorej ma bolel už na obed chrbát, a tiež dopravnú zápchu, teplo, zimu, klímu, neexistenciu klímy, alebo prehru našich včera v hokeji. Občas aj seba, lebo som niečo drobné nevedel, ale to je teda u mňa rozhodne zriedkavé, rozumejte, mne sa toto už takmer nikdy nestáva...

Myslel som si, že tieto „prekážky“ mi bránia mať dobrý pocit z práce, cítiť sa po práci fajn a v pohode. A tak som sa postupne snažil toho vonkajšku zbaviť. Nechceš mať blbého šéfa? Začni podnikať a rob sám na seba. Nechceš mať okolo seba indivíduá, s ktorými neladíš? Vyberaj si ich poriadne sám alebo nikoho nezamestnávaj. Nechceš sa trmácať v aute? Rob z domu, po novom homeoffice. 

Skúsil som to a zabralo. Ale iba trochu. Postupom času sa dychotómia môjho stavu vrátila. Tak kde je teda problém, pýtal som sa? Prečo sa necítiš fajn, keď si si odmakal týždeň v práci, stihol si všetky úlohy, ktoré na teba vyskakovali z počítača, odpovedal si na všetky maily a absolvoval všetky stretnutia? Veď aj výplata prišla, aj si sa najedol cez obedňajšiu prestávku v takom super raw organic trendy boutique. Čo sa deje? 

A potom sa objavila ONA, diabolská, v tieni mysli neustále prítomná, ale v mojom prípade nikdy poriadne nezodpovedaná otázka. Si šťastný? Hneď som toto dieťa satanské zapudil a prehlušil som ho návštevou LinkedIn a online šachovou partiou a večerou s pivkom s kolegami. A ONA sa, beťárisko, vrátila. Tak si? Naozaj? 

Neviem, odvetil som. Aj áno, aj nie, niekedy, to závisí, ale neviem na čom, proste neviem. No tak to je ale zle, hovorí ONA. A keď si šťastný, vieš prečo si? A keď nie, spýtal si sa, prečo nie? Nespýtal, uvedomil som si, lebo nemám koho. Budem vyzerať ako debil keď to budem rozoberať v práci, tam sa predsa alfa samci bavia o úplne iných veciach, a keď chceš medzi nich patriť brácho, tak nech ťa ani nenapadne vyťahovať takéto kraviny. Tam patria predsa autá a peniaze a iné stereotypy spájané so šťastnými mužmi v strednom veku. A keď alfa samec nie je v pohode, tak len preto, lebo niečo z vonku sa pričinilo o dočasnú trhlinu v jeho ceste za celoživotným nespochybniteľným a dostatočne demonštrovaným úspechom. Otázka šťastia jednoducho do práce nepatrí, a keď, tak len s kladnou odpoveďou.

Doma a v rodine? No to bude ešte horšie, tak mama to určite nepochopí, otec asi tiež nie, oni sú už vo veku kedy je práca v tom mojom vnímaní týždenného lopotenia sa dávno len spomienkou. Oni sú za vodou, lebo ráno vstaneš a máš fajront. Čo oni môžu vedieť o dnešnom svete... A žena? No tak to by som si dal. Nie že by nechápala, niekedy chápe až veľa, napríklad keď poviem že ideme s chalanmi na jedno pivko v piatok večer, tak chápe, že to nebude jedno pivko a že sa neskončí v piatok večer. A to je problém, ona chápe až príliš. Ale načo to riešiť s ňou? Buď by sa začal kolotoč otázok, ktorý neviem, kde by skončil, alebo by z tejto témy nedajbože prešla do témy že veď ani ona nie je, a mal by som o problém navyše...

Tak asi sám seba, našepkávala ONA. Spýtaj sa seba, čo ťa robí šťastným a či s tým práca súvisí. Či práca je kauzalita šťastia, alebo, zas nedajbože, naopak. Môže byť šťastný človek, ktorý má prácu? A môže byť šťastný ten, čo prácu nemá? 

Ha, a je to tu. TY si bohovská, a čo som ja psychológ? Čo ja viem? Ako na TEBA nájdem odpoveď a ako si ŤA zanalyzujem a porovnám a posúdim a vyhodnotím? 

Určite nie rozumom, povedala ONA. Iba srdcom a dušou. To, či si alebo nie si šťastný večer, keď prídeš z práce, predsa nijak nesúvisí s tým, či si schopný si cez deň presne zanalyzovať čo si urobil a čo nie, čo si stihol a čo zostalo na zajtra, a či to, čo si spravil, je dobré, a pre koho dobré, a ako dosť dobré. Ide o to, čo cítiš. 

Toto nezvládnem, vravím JEJ. Toto nedám. Daj niečo jednoduchšie, lebo som mimo. Dobre, vraví ONA. Existujú tri veci, ktoré každého z vás ľudí poháňajú: túžba po moci, túžba niekam patriť a túžba niečo dosiahnuť. Každý má všetky a všetky tri fungujú súčasne, len u každého prevláda práve jedna z nich. Ako je to u teba, spýtala sa. No, ja chcem hlavne, aby to čo robím, dávalo zmysel, aby to malo význam. Hlavne pre iných. Jasné, že aj pre mňa, ale keď vidím, že aj iní sú z toho, čo som urobil nadšení, tak vtedy som aj ja. Som rád, že som niečo dosiahol. A ak nie sú, potom ani mne to nepríde dosť dobré... A vtedy som JU trochu začal chápať. ONA nebola iba otázka, bola zároveň ODPOVEĎ. Dve v jednom, ako to často v živote býva.

Odvtedy sa snažím pozerať na prácu práve tak. Nie je úplne podstatné, koľko je práce, kde, kedy a s kým ju robíš. Ani to, či sa práve darí, alebo je mrcha deň. Ak práca, ktorú robíš, dáva zmysel iným, pravdepodobne bude aj tebe. A ak to tak bude, tú fľašu vína si večer určite budeš otvárať s úsmevom.


Poznámka autora: Spomínané tri „veci“ sú prevzaté z podľa mňa úžasnej „teórie potrieb“ amerického psychológa menom David McClelland. Pre skrátené čítanie pozrite napríklad McClelland’s Theory of Needs (Power, Achievement and Affiliation)

© 2020 MindIT s.r.o. | Created by AdVision | Design by Dataconcept